“I am the man who walks alone / And when I'm walking a dark road / At night or strolling through the park / When the light begins to change / I sometimes feel a little strange / A little anxious when it's dark…” (Iron Maiden, Fear of the Dark)

Od roku 2009 (nasledujúci text sa vzťahuje k tvorbe autora z tohto obdobia do súčasnosti, ktorá je prezentovaná aj na výstave) charakterizuje Fabiánové plátna vyhranenejší autorský rukopis, rozpoznateľný na základe temnej farebnosti a určitej mystiky volených zobrazovaných motívov. Fabiánové maľby sa minimálne vďaka prevahe čiernej farby (z psychologického hľadiska farby protestu a vzdoru, uprednostňovanej ľuďmi s bohatým vnútorným svetom a vyjadrujúcej nezávislosť, nakoľko odráža všetky ostatné – negatívne i pozitívne energie), ako aj voľbou motívov líšia od vizuálneho jazyka generačných (ateliérových) súputníkov. Ako autora ho charakterizuje určitý subjektívny nepokoj, neustále hľadanie. Odráža to voľba osobitých tém a ich svojského zobrazenia. Jeho priamočiary prejav sa vyznačuje nadhľadom a sympatickým odstupom od sveta „vysokého umenia“, odčítateľným kdesi medzi riadkami. Tento odstup nie je citeľný len v spôsobe, akým k maľbe pristupuje –  že ho baví najmä jej „fyzická“ stránka, proces vzniku obrazov, práca s farbou a jej reakciami na povrch plátna (miesto akcentov konceptuálneho charakteru), ale aj v siahaní po materiáloch, ktoré nie sú výlučne „umeleckého pôvodu“. To potvrdzuje prestupujúcu povahu jeho tvorivého postoja a vášeň pre formálnu stránku maliarstva. Používa symboly blízke metalovej / hardrockovej vizualite (lebky), ktoré kóduje charakteristickou, už zmienenou tmavou paletou. Tmavé tóny ožívajú fragmentárnou aplikáciou farebných elementov, ktoré síce na obrazoch vystupujú v podriadení prevládajúcej čiernej, vďaka nim však tá ožíva a nadobúda vizuálnu plasticitu. Až na takmer výlučne tmavú farebnosť v sebe maľby nesú prvky neoexpresionizmu konca 20. storočia (zmyslovo poňaté materiály, drsné, energické a emocionálne expresívne vyznenie). Na druhej strane Fabián svojim vizuálnym výpovediam priznáva aj obsahovú rovinu, o čom svedčia zobrazované námety, ktoré obhájil ako staršími maľbami (séria portrétov alpských diablov, prezentovaná na samostatnej výstave v Hangári Tranzitu New Face in Hell na jar roku 2010), tak aj vo svojej diplomovej práci (Predátor, 2011). Veľkoformátové plátna z nej, prezentované na výstave v Galérii Kressling, sú doplnené o niekoľko novších malých formátov z leta minulého roka. Keď zmieňujem prestupujúci charakter jeho prác, mám na mysli moment presahu, ktorý je v nich prítomný, niečoho prenikajúceho za zobrazované, skúmajúc širšie súvislosti – jednoducho moment hlbšieho autorského záujmu. Keď zobrazuje hlavy démonov, nezaujíma ho primárne schopnosť zachytiť ich podobu, ale konfrontácia a protiklad pohanského mýtu s povahou krajín, z ktorých mytológií motívy čerpal (Rakúsko, severné Taliansko). Inak tomu nie je ani v prípade ostatných malieb. V plátnach v rámci diplomovej práce sa podobne ako v prípade portrétov diablov sústredil na aspekt zla – posun od pohanskej mytológie však nastal v orientácii na science-fiction, ktorú ako zdroj inšpirácie našiel v kultovom filme z druhej polovice 80. rokov Predátor. Film ako námet ("Niečo tam vonku na nás čaká a nie je to človek... všetkých to zabije.") ho po formálnej ani obsahovej stránke neobmedzoval; skôr si všímal komponenty, ktoré vo filme boli i neboli prítomné a tie následne reflektoval alebo dopĺňal. Plátna v sebe nesú, či lepšie povedané úspešne zachytávajú napätie, hustnúcu atmosféru, okupujú ich tajuplné  postavy, využívajúce mimikry, ktorých prítomnosť signalizuje iba termografia ich pohľadu. Bližším skúmaním Fabiánovho maliarskeho prejavu, jeho náplne a obzorov intelektuálneho záujmu a vkusového záberu, sa jeho plátna javia ako dobrodružné výpravy do sveta, ktorý je všetko iné, len nie bežný a fádny, a reflektuje všetko iné, len nie rutinu a materiálno, ale formou náznakov skôr tušené fantazijné duchovné svety za obzormi nášho štandardného videnia.

LG