Exhibitions

Keďže Zuzanu Surkošovú poznám už pár rokov, zodpovedne môžem povedať, že nepatrila a nepatrí medzi tie maliarky, ktoré neustále hľadajú nové témy a za toto hľadanie neraz musia platiť vysokú daň v podobe straty svojho umeleckého štýlu. Naopak, Surkošovej register tém je zámerne limitovaný, pričom toto obmedzenie jej umožňuje koncentrovať sa na detailné preverovanie nosnosti tém, ku ktorým sa permanentne navracia. Medzi také patrí aj téma ženy. Výber témy jasne dáva divákovi najavo, že maliarka svoju ženskosť neskrýva, ale zároveň z nej nerobí výlučnosť. Práca s témou založená na princípe variácie preveruje možnosti výtvarnej štylizácie a deformácie tváre či ženskej figúry. Maliarka hľadá optimálne usporiadanie prvkov do zmysluplného celku, skúma vzťah figúry a okolia. Nerozpráva príbehy, skúma stavy človeka, a preto dôležitou súčasťou variácií na tému žena a ženskosti je kolorit. Surkošová raz tému artikuluje teplými, inokedy zase studenými farbami, vďaka čomu divákovi názorným spôsobom neustále ukazuje, že výber farebnej škály nie je len záležitosť umeleckej formy, ergo kompozície, ale je neodmysliteľnou súčasťou architektonického zavŕšenia diela. Tak môže re-prezentovaná tvár či figúra ženy prezentovať na jednej strane smútok či melanchóliu, na druhej strane radosť a vášeň.

Keď si divák pozorne prezrie obrazy Zuzany Surkošovej, zistí, že za pomerne krátky čas umeleckej praxe si stihla vytvoriť svoj umelecký idiolekt, individuálny maliarsky štýl. Tento štýl je zaujímavý hneď z troch dôvodov: a) funguje ako autorská signatúra, čiže keď vidím obraz, okamžite som schopný identifikovať jeho tvorcu, b) je súčasný, rozvážne reaguje na niektoré tendencie súčasnej maľby, c) vedie citlivý dialóg aj s minulosťou výtvarného umenia, hlavne s érou vlády moderny. Jednotlivé prvky sú prítomné na ploche obrazov v rôznom pomere, podstatné však nie je to, z čoho maliarsky rukopis vznikol, ale jeho kompaktnosť: hlavne obrazy, ktoré autorka maľuje.