Rudolf Sikora

Rudolf Sikora patrí k trochu mladšej generácii slovenských konceptualistov, ako sú Stanislav Filko alebo Július Koller, s ktorými začiatkom 70-tych rokov spolupracoval na viacerých spoločných výtvarných projektoch. Skupinové podujatia boli v tej dobe bežnou praxou slovenského výtvarného undergroundu. S oboma staršími a mnohými ďalšími slovenskými výtvarníkmi z oblasti konceptu ho spája veľké zaujatie pre tematiku vesmíru. Bola to tematika, ktorá zásadne poznačila nielen neoficiálne výtvarné umenie, ale aj veľkú časť prác do architektúry socialistickej spoločnosti - veď prvý človek vo vesmíre bol Rus Jurij Gagarin. Po Socialistickom realizme 50-tych rokov táto estetika poznačila dokonca aj nedocenenú slovenskú architektúru, zoči voči ktorej sa nedá nemyslieť na vesmírne lode, alebo stanice z Kubrickovho kultového filmu Vesmírna odysea.

Stano Filko bol fascinovaný technoidnými vymoženosťami človeka schopného cestovať do vesmíru a Koller sa zas deklaroval v postadadistickom duchu ako mimozemšťan. Pre Sikoru znamenal vesmír v najlepšej romantickej tradícii – myslím pri tom napríklad na obrazy vznešenej nekonečnosti u Caspara Davida Friedricha – obraz „všechnozahrnujúceho řádu“, obraz mikro- a makrokozma. Sikoru fascinuje energia, ktorou tento kozmos vládne, jej neustále pulzovanie a existenciálna prepojenosť ľudského života s ním. Na jej vyjadrenie si našiel jednoduché znaky: Hviezdička, šípka, krížik – narodenie, život, smrť. S nimi v 70-tych rokoch pracuje, nimi sú doslova pretkané Sikorove diagramy vo forme pyramíd poukazujúce na kolobeh života a kolobeh ľudských kultúr, alebo sa skladajú do chvejúcich sa čiernych dier.

Otázka, ktorá sa za tým všetkým skrýva, je: Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme? Je to večná otázka za každým Sikorovym dielom. Tri znaky sa následne zredukujú na dva, na život a smrť. Jednotiaca energia univerza sa začala meniť na negatívnu odstredivú silu. Obraz univerza, civilizácie a nakoniec aj človeka sa mu začal rozpadávať. Kým dovtedy súviseli motívy do značnej časti s obrazom kozmu a s ľudskej figúry, pričom vždy išlo o figúru autora, koncom 80-tych rokov k tomu pribudol dominantný a naliehavý motív mohyly alebo hrobu, a ešte v prvej polovici 90-tych rokov motívy súvisiace s Malevičovým suprematizmom.

Malevič namaľoval v roku 1913 alebo 1914 obraz čierneho štvorca na bielom pozadí, doslova ikonu bezpredmetnej maľby. Mal víziu, že ľudia raz budú obývať vesmír a jeho následné obrazy, v ktorých sa vznášajú farebné geometrické plochy na bielom pozadí, môžeme v tejto súvislosti vnímať aj ako vesmírne lode. Malevič je ale okrem toho symbolická figúra revolučného ruského umenia konca 10-tych a začiatku 20-tych rokov minulého storočia, ktorá zrevolucionalizovala umenie a architektúru prinajmenšom v Rusku. Títo avantgardisti však chceli viac: zrevolucionalizovať spoločnosť. Chceli nový život a nového človeka. Ale revolúcia už počas 20-tych rokov zožrala najpríšernejším spôsobom vlastné deti a zrodila z nich „socialistický realizmus“. Sikora sa nezaoberá Malevičom z historický dôvodov. Môžeme za tým hľadať paralelu z dnešnou situáciou, ktorá tkvie v dobe perestrojky. Sikora bol totiž v novembri 1989 jedným z iniciátorov Verejnosti proti násiliu, čo bola slovenská obdoba českého Občanského fóra, takže sa sám, podobne ako jeho ruskí kolegovia, aktívne ako občan a ako umelec, podieľal na zmene režimu.