Vladimir Popovič

Vladimír Popovič

sa narodil v roku 1939 na východnom Slovensku. Jeho detstvo bolo poznamenané tieňom II. svetovej vojny a nastávajúcou érou stalinistického komunizmu 50.-ich rokov.

Rodina sa presťahovala po vojne do Kežmarku. Vladimírove detstvo na východnom Slovensku, na úpäťí Vysokých Tatier, jasne rezonuje jeho tvorbou: zriedkavo krajinkou, častejšie však cez paletu farieb šedého kameňa, žltého kvetu ohnice, hrantých tvarov úskalí, vzorkovnice polí a či hadiacich sa ciest a alejí.

Vladimír sa učil hrať na husliach, začal škicovať a maľovať, hlavne keď sa zotavoval z tuberkulózy v roku 1952. Ako 16-ročný už vedel, že chcel ísť študovať umenie do Bratislavy, nastupuje na Školu umeleckého priemyslu.

V Bratislave sa Vladimír ponoril do umeleckého a vzrastajúceho bohémskeho života mesta, a v roku 1959 bol prijatý na štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení. V 60-tich rokoch sa rozvíja Vladimírov tvorivý talent a jeho tvorba sa presadzuje v rámci slovenskej i zahraničnej avantgardy. V roku 1962 is Vladimír vzal za manželku Katarínu Šujanovú, spolužiačku a textilnú výtvarníčku, o dva roky na to sa im narodil syn Andrej.

Uvoľnovanie politického ovzdušia v Československu, ktoré sa pričiňovalo k rastu slobodného umenia, sa skončilo v auguste 1968 okupáciou republiky Sovietskou armádou a zmenou vládnych činiteľov. Otvorila sa prevažne temná kapitola vo Vladimírovej tvorbe, zo súkromnými dielami plnými emócií, ale aj verejnými projektami ako bola obrovská socha „Gumipuška“ (1970), symbol zápasu Dávida s Goliášom - Československa so Sovietskym zväzom.

Vladimír pomaly nachádzal svoju cestu, jeho tvorba sa delí na občasné, ale finančne nutné, výtvarné doriešenia pre verejné budovy, schválené, aj keď nie vždy pochopené režimom, a súkromnú tvorbu vo svojom ateliéri. Nikdy sa však ideológií režimu nezapredal a tým pádom existoval na periférií oficiálneho kultúrneho života. Aby si udržoval svoju perspektívu, využil každú príležitosť na cestu do zahraničia a čerpal inšpiráciu z Juhoslávie, Grécka, Francúzska, Nemecka, Japonska i z Kuby. V roku 1975 utrpel vážnu automobilovú nehodu, a niekoľko rokov musel používať barle a palicu. Dcéra Alexandra sa mu narodila v roku 1977.

Keď nastúpili 80. roky, totalita už bola neznesiteľná ale koniec režimu bol ťažko predstaviteľný. Vtedy sa prejavili tie najviac monochromatické a beznádejné prvky vo Vladimírovej tvorbe, a tie sa naďalej prehĺbili, keď syn Andrej emigroval do Anglicka v roku 1984.

„Nežná revolúcia“ 1989 všetko obrátila na hlavu a Vladimír bol čoskoro pozvaný učiť na Vysokú školu výtvarných umení. Jeho prínos k umeniu bol ocenený publikáciou monografie „Vladimír Popovič“ a individuálnou výstavou „Veĺká retrospektíva“ v Slovenskej národnej galérií v roku 2002, i titulom profesora.

Po 17 rokoch na Vysokej škole sa Vladimír vzdal svojho miesta a zameral za viac na svoju osobnú tvorbu.

Naďalej žije a pracuje v Bratislave.